Pri pohľade na mapu Západných Tatier sa turista zameria skôr na Baníkov, Tri kopy, Volovec, Baranec alebo Ostrý Roháč. Ak sa spomenie Pachoľa, Salatín, či časť Skriniarky, môže sa stať, že osoba bude na vás pozerať ako bacil do lekárne. My sme sa však nechceli dostať do pozície bacilov. Naplánovali sme okruh z Roháčskej doliny smerujúci do Baníkovského sedla s výstupom na Pachoľu a následným pokračovaním k Brestovej.

Nečakane chladné ráno v Roháčskej doline

Aj napriek tomu, že prebieha hlavná letná sezóna a cez deň teploty atakujú 30 stupňov celziových, v Roháčskej doline ráno na seba dávame mikiny i vetrovky. Zuby drkocú ako pri dôležitej správe v morzeovke. Vidno, že na Orave to nie je med lízať ani cez leto. V rámci zahriatia čím skôr zahajujeme chôdzu a dúfame, že telá dostanú signál, že nie je až taká zima, ako sa javí. Počas trasy vedúcej asfaltom ku smerovníku s označením Adamcuľa predbehneme niekoľkých turistických nadšencov. Chceme si spraviť náskok na rovnom úseku. Pri stúpaní to bude ťažšie.

Ako keby som to zariekol. S aktívnejším stúpaním sa telá zahrievajú, aj sa potíme, aj máme pauzy. Pasáž stúpania ku Roháčskemu vodopádu veľmi neobľubujeme. Aspoň si všetko vynahradíme pohľadom na vodopád, pri ktorom okrem nás nikto nie je. Hukot vody je ohlušujúci a musíme zvýšiť hlas, ak sa chceme počuť. Po chvíli pokračujeme a prichádzame k rázcestiu pod Predným zeleným (1 473 m n. m.). Tu sa osviežime a potešíme telesné schránky rôznymi životabudičmi. Následne sa pri pohľade na stúpanie do Baníkovského sedla len prežehnáme. S očakávaním prudkého stúpania zahájime turistický blitzkrieg.

Pachoľa s nezabudnuteľnými výhľadmi

No, blitzkrieg. Skôr odovzdané kráčanie. Cestu do Baníkovského sedla by som vedel najreálnejšie opísať citátom Winstona Churchilla: „Nemôžem ponúknuť nič iné, len krv, drinu, slzy a pot.“. Približne takto vyzerá skoro dvojhodinová cesta Spálenou dolinou s vyústením v nadmorskej výške 2 040 m. Bol to boj, avšak s víťazným koncom a tak si sadáme do trávy a užívame výhľady. Tých je viac než dosť. Magický Liptov s hrebeňom Nízkych Tatier je príjemnou záplatou na galeje, ktoré sme absolvovali.

Po krátkom oddychu dávame batohy na plecia a pred sebou máme stúpanie na Pachoľu. Toto je oproti predchádzajúcemu úseku už len prechádzka versailleskými záhradami v rozkvete. Dosahujeme najvyšší bod dnešného výstupu a hodnota 2 167 m n. m. je viac než solídna. Vstrebávame výhľady na celé okolie. Baníkov, Hrubá kopa, Ostrý Roháč, Volovec i Osobitá. Je čo obdivovať. Skúmame trasu, kadiaľ budú smerovať ďalšie kroky a vyzerá skutočne interesantne. Vidíme nádherný západotatranský hrebeň, ktorý pri stúpajúcej teplote bude náročnejší, než obhajoba guľatosti Zeme na sneme jedného z našich pronárodných politických zoskupení.

Ďalší cieľ v podobe Spálenej chceme dosiahnuť čo najskôr. Zostup z Pachole je relatívne exponovaný a sem-tam prechádzame úsekmi s fixnými reťazami. Niekedy sa pri kreáciách na reťaziach cítim nesvoj, aj keď viem, že dané polohy by určite inšpirovali nejednu pornohviezdu do ďalšej kariéry. Sme na Spálenej a konečne si užívame chôdzu dychberúcim hrebeňom.

Skriniarky a ťažký zostup

Skriniarkami nazývame úsek hrebeňa medzi Spálenou a Malým Salatínom. Sú tu i menšie skalnaté vrcholy nesúce pomenovania. Tie však nenájdete v každej mape. Je tu napríklad Červená skala, Zvon alebo Gankova kopa. Daná etapa je atraktívna a trasa vedúca pomedzi skaly sa vrýva do pamäte. Stretávame turistov trápiacich sa s danými časťami prechodu. U niektorých sa úprimne čudujeme, že vyšli až sem. Postupne sa počet návštevníkov Západných Tatier zvyšuje. Môže za to aj lanovka v Spálenej doline.

Cestou k Brestovej sa cítime ako na húsenkovej dráhe. Ideme hore, potom dole, opäť hore a znova dole. Výškové metre strácame rýchlejšie ako sebaúctu účastníci slovenských reality show. Náplasťou sú úchvatné prírodné scenérie. Pri Brestovej to vyzerá na slušnú tlačenicu, takže tadiaľto len prechádzame a napájame sa na modrý turistický chodník. Ten nás má doviezť opäť na parkovisko. Cesta je idylická až pokiaľ nezačne zostup z Predného Salatína. Tu zažívame pravý stredovek pri zostupe. Preklíname alpínske vrásnenie za to čo spáchalo.

Vyššia teplota, nadopované muchy, vysoká tráva, všadeprítomná kosodrevina v kombinácii s prudkým klesaním. Toto sú naši blízki priatelia nasledujúcu hodinu a pol. Počas nej sa snažíme myslieť na niečo krajšie. Napríklad na soľ v rane, čo je celkom príjemné oproti tomuto. Keď sa skončí aplikovanie Churchillovho citátu v praxi, prichádzame na vysnívané parkovisko. Už dlho som nebol tak rád, že opäť vidím naše odstavené auto.

Bude to teraz znieť zvláštne ale určite niekedy absolvujte túto časť Západných Tatier. Natrafíte na neokukané výhľady a podmanivé úseky, ktoré si ale poctivo odmakáte. Prejdených 16 kilometrov a prevýšenie 1 500 m je toho jasným dôkazom.