Vyhľadávanú chatu pomenovanú po jednom z najznámejších Slovákov navštívia ročne desiatky tisíc turistov. Poloha, vybavenosť, znamenité výhľady a dokonale načapované pivo. To je len skromný výpis kladných fragmentov, ktorými vie očariť. Poznáte však históriu stavby ležiacej pod Ďumbierom?
Chata generála Milana Rastislava Štefánika, ako znie celý názov, sa nachádza vo výške 1 740 m n. m. Nájdeme ju na križovatke niekoľkých významných turistických trás. Tou najvýznamnejšou je Cesta hrdinov SNP, créme de la créme slovenských trás. Na chatu sa vieme dostať z viacerých smerov, či už od Trangošky, Čertovice, Chopku alebo aj chodníkmi z Liptova.
Cestu na ňu poznajú mnohí z nás. Takisto aj pohostinnosť, suveníry, podmanivé okolie, či nocľah. Čo sa však stráca medzi toľkými superlatívami, ako fotóny svetla v Kazíkových fúzoch, je história tohto vysokohorského zariadenia. Poďme sa pozrieť na minulosť, ktorá vás môže prekvapiť.
Prechodca „Štefáničky“
Kým sa dostaneme k slávnostnému výkopu v podobe základného kameňa Chaty M. R. Štefánika, nesmieme zabudnúť na jej predka. Predstavovala ho Karlova ochranná chata. Jednalo sa o menšiu kamennú útulňu. Ležala na samotnom vrchole Ďumbiera od roku 1902. Fotografie ani iné vizualizácie sa mi však nepodarilo dohľadať.
Stavbu inicioval Uhorský karpatský spolok Zvolenskej župy. Maďarský preklad organizácie odo mňa nechcite. Je to jazykolam ako „Vojaci sú vyrukavičkovaní a veliteľ je najnevyrukavičkovateľnejší“, len pridáte samohlásky ö, ő, ü, ű.
Po zániku a zrušení prevádzky Karlovej ochrannej chaty Klub československých turistov odobril výstavbu novej chaty v Ďumbierskom sedle. To sa však už posúvame do roku 1924.
Začiatok výstavby
Deň D nastal 20. júla 1924. Tento dátum sa zapísal do dejín vďaka položeniu základného kameňa novej turistickej bašty. Stavbu mala na starosti spoločnosť Josefa Jiráska, avšak ešte v ten istý rok od nej upustila. Pravdepodobne kvôli náročným horským podmienkam. Dokončenie „Štefáničky“ si neskôr zobrala na starosť popradská spoločnosť Jozefa Šašinku. Stavbyvedúci, Róbert Petrla, sa stal následne aj jej prvým chatárom.
Očakávané otvorenie chaty pripadlo na 9. septembra 1928. V ten deň sa slávnostne jazdilo na kamzíkoch a medvede prezlečené za čašníkov roznášali hosťom Nobile di Montepulciano Riserva Vecchia Cantina ročník 1895. Teda najskôr nie, ale predstavujem si to tak.
V roku 1938 Klub slovenských turistov a lyžiarov (KSTL) preberal majetky Klubu československých turistov. Personál obľúbenej vysokohorskej stavby, aj pod novým vlastníkom, na nej zotrval až do roku 1943. Ten tvorili členovia Petrlovho stavebného tímu a jeho manželka Ružena. Murári a konštruktéri sa vtedy zo dňa na deň pretransformovali na horských nosičov a kuchárov.
Chata po Druhej svetovej vojne
Vojne a napáchaným škodám sa nevyhli ani horské objekty. Počas jej trvania bolo zničených alebo poškodených až 56 chát vo vlastníctve KSTL. Nízke Tatry boli známym miestom bojov a pôsobením rôznych partizánskych skupín. Priamo na Chate M. R. Štefánika sa partizáni dokonca ukrývali. O to väčším prekvapením je, že jediné škody na nej spôsobil len nemecký delostrelecký granát. Žiadnej osobe nespôsobil ujmu, keďže sa na danom mieste nikto nenachádzal.
Stavba bola do roku 1945 opustená. Rekonštrukcia prebehla počas 50-tych rokoch. Od vtedy, až do roku 1990 niesla pomenovanie Chata hrdinov SNP. Po odhalení busty M. R. Štefánika sa vysokohorská chata vrátila späť k originálnemu pomenovaniu. Od roku 1991, čiže viac ako tri desaťročia, je chatárom Igor Fabricius.
Prevádzka daného zariadenia vyžaduje množstvo spotrebovaného materiálu. Pre zaujímavosť, ročne turisti vynesú na chatu až 25 ton dreva. Pokiaľ vám uvedené číslo neodpálilo dekel do súhvezdia Triangulum Australe, tak si tipnite, koľko vody sa spotrebuje počas zimy. Je to až neuveriteľných 60 000 litrov vody.
Nízkotatranská Chata generála Milana Rastislava Štefánika je unikátne miesto. Pokiaľ ste na nej ešte neboli, je najvyšší čas to napraviť. S novými informáciami o histórii sa na ňu budete pozerať odlišnou optikou a možno si ju zamilujete ešte viac.
